Preskočiť na obsah

História obce

Na severovýchode Slovenska v okrese Vranov nad Topľou, neďaleko Domaše, v doline
z každej strany obkľúčená vrchmi leží obec Piskorovce, miestnymi obyvateľmi nazývaná
„Dedinka v údolí“.

1408

Prvá písomná zmienka je z roku 1408 a o jej vzniku sa tradujú 3 verzie:
Obec založili bačovia, ktorí pásli stádo oviec na svahoch hôr. Keď ich vyháňali na
kopce, pískali na ovce – písk + ovce
Medzi ovcami, ktoré pásli bačovia bola ovca, ktorá mala zvláštny pysk – pysk+ovce
Tá je najpravdepodobnejšia. Hovorí, že prvý bača, ktorý tu pásol ovce sa volal Piskur
+ovce.

18. storočie

Podľa záznamov, obec patrila rodine Mikuláša Bákoczyho, neskôr ju vlastnili zemepáni
Pethovci, Zychyovci, Forgachovci, v 18. storočí patrila obce panstvu Stropkov. Od
zemepánov pozemky odkúpil tunajší žid Zilberman, ktorý časť pozemkov predal tunajším
občanom. Samozrejme lepšie pozemky v chotári nechal sebe. Táto rodina Zilbermanovcov
sa rozišla po svete, časť odišla do Ameriky, časť do Ruska a zvyšok rodiny postihol krutý
osud počas 2 sv. vojny, keď ich odviedli do Stropkova, rozdelili a odviezli do koncentračného
tábora.

1800

Školské vzdelanie sa datuje od roku 1800. V tom čase učil iba kantor a to po maďarsky
a rusínsky, po 2 sv. vojne po slovensky a rusky. Základom bolo náboženstvo a cirkevný
spev, písanie a čítanie.

1930

V roku 1930 bola vybudovaná murovaná škola

V roku 1936 bola
postavená murovaná grécko-katolícka cerkov, zasvätená ochrane Presvätej Bohorodičky.

1891

Podľa záznamov mala obec aj drevenú cerkov s 3 vežami vybudovanú v roku 1891, ktorú
zničila vojna, žiaľ viac informácii sa nezachovalo. Avšak vzácny je zvon z roku 1764, ktorý je
v súčasnej cerkvi tak ako aj zopár obrazov. Severne od cerkvi na kopci má obec cintorín,
ktorý je svahovito rozdelený na dve časti, nazývaný starý a nový. Na tomto cintoríne boli
pochovaní traja padlí vojaci, ktorí položili svoj život počas bojov v Piskorovciach. Neskôr
však nevedno z akých dôvodov ich telá boli prevezené na Bielu horu pri Michalovciach.
Piskorovčania sú od nepamäti hlbokého grécko-katolíckeho vyznania. Ľudia tu rozprávajú
rusínsky, no hlásia sa k národnosti slovenskej.

1944

Ťažký bol osud ľudí počas 2. sv. vojny, keďže naša obec bola vypálená, avšak nedošlo až
k takej tragédii na životoch obyvateľov ako v Tokajíku.
V Piskorovciach bola rodina Korupkových, ktorí v tom čase pálili uhlie. Keď 20. 11. 1944
nemeckí fašisti prečítali ľuďom rozsudok smrti, Anna Korupková, ktorá vedela trochu po
nemecky sa im prihovorila a povedala, že Piskorovčania nepomáhajú partizánom, ale
partizáni okrádajú ich. A tak sa o 2 dni stal malý zázrak a ľudí prepustili. 28. 11. 1944 bola
naša obec oslobodená.

1954

Takmer všetko bolo zničené a ľudia si hľadali spôsob ako žiť
a prežiť. Buď ich bývalo v jednom dome aj 30, alebo si začali upravovať pivnice na bývanie,
ktoré sa volajú „zemľanky“ a takto v nich bývali až do roku 1954. Je vzácnosťou, že sú
dodnes zachované, využívané a občania sa o nich poctivo starajú, v zopár domácnostiach
sú modernejšieho typu.

1954

V tomto roku 1954 sa dostalo obciam postihnutými vojnou štátnej pomoci k vybudovaniu
domov. A tak sa po desiatkach rokov začala budovať naša obec. Hoci je obec malá, každá
ulička má svoje pomenovanie. Volajú sa Šafrankov kut, Berežok, Šemunec, Chmeľova, Pri
potoku. Postavili sa domy všetky jedného typu. Boli rovné s malými oknami. Mali prednú
izbu, predsieň a kuchyňu s komorou. Väčšina domov mala predzahradku a obydlia boli
ohraničené drevenými plotmi.

1958

V roku 1958 bolo dané do prevádzky verejné osvetlenie,
vybudovala sa predajňa potravín, požiarna zbrojnica, miestne komunikácie, rozhlas a v roku
1966 bola odovzdaná budova školy, ktorá svoje dvere zatvorila v roku 1979. Veľká vďaka
patrí učiteľom, ktorí svoju prácu venovali vzdelaniu detí, osvete a kultúre obecného života.
Každý rok pripravovali kultúrny program na rôzne príležitosti, výročia, prednášky
a povzbudzovali občanov k lepšiemu životu.

Mali sme tu aj cigánov, ktorí bývali v drevenom dome za dedinou v Šemunci. Bývala tu
rodina Čonkových, Muchových a Ferencových, ktorí sa odsťahovali do Čiech.
Nakoľko pozemkov bolo málo, občania vyrubovali rúbaniska aj na vyššie položených
kopcoch, kde začali siať proso, ovos, tatarku, neskôr sadili zemiaky. Svoju pôdu si veľmi
vážili a chránili a preto si častokrát na týchto miestach rozložili oheň a nocovali tam. Chovali
kravy, kone, kozy, ovce, husy, kačky, králiky.
Ľudia bývali v drevených domoch, ktoré boli pokryté slamou a šingľom. Ženy doma priadli
konope a ľan, následne tkali plátno, z ktorého šili pre seba spodné prádlo a vrchné
oblečenie. Bohužiaľ v našej obci ženy a muži nemali kroj a ani nie je pre nás typický vzor
nejakej výšivky.

Ľudia pracovali na poliach, chovali dobytok a spôsob života bol veľmi jednoduchý – varilo sa
veľa bezmäsitých jedál, avšak každá domácnosť mala zaužívané svoje jedlá, a u nás platí
príslovie Každá chyžka inakša variška. Mäso bolo iba výnimočne a to na sviatky, alebo
októbrový odpust zvaný Pokrovy.- sviatok ochrany Presvätej Bohorodičky. Boli domácnosti,
ktoré mali udiarne a aj sušiarne, kde si sušili ovocie, hlavne slivky a jablká. Jednoduchosť tu
zostala dodnes. S príchodom modernejšieho života občania začali pracovať v mestách,
hlavne ženy, chlapi odchádzali do zahraničia a deti navštevovať školy v mestách.

Prekrásna príroda a pokoj poskytuje ľuďom dokonalý oddych a relax prechádzkou našimi
lesami, kde si prestávkou na oddychových miestach vychutnáte čaro okolitej prírody.
V centre dediny pri obchode sa nachádza pietne miesto, kde môžete vzdať česť a pamiatku
občanom, ktorí položili svoj život v druhej sv. vojne. Východne ulicou Chmeľová sa môžete
osviežiť pri studničke a na konci začína poľná cesta Zvezlinami, kde sa nenáročným kopcom
pešo alebo terénnym autom dostanete do Sitnice, alebo polhodinovou prechádzkou do
Rohožníka. Severnou stranou smerom do Gucova, sa zase peši dostanete do obce
Krišľovce. Asi 2 km západne od Piskoroviec leží dedinka Tokajík a južne obec Ďapalovce.
Naše lesy a kopce či už Ferligov, Vysoká, Kamenec, Pastivnyk, Ščob a mnoho ďalších sú
rajom nielen pre hubárov, ale aj pre lesnú zver, o ktorú sa s láskou starajú naši poľovníci.
Najkrajšie je tu v lete počas prázdnin a v zime, keď je to tu ako v rozprávke. Nemá každý
možnosť vidieť pásť sa srnky vo svojej záhrade, veveričku s orieškom v ruke, ježka, ktorý si
okolo vás prebehne akoby nič a bociani, tí sú tu páni.